MYSTIKA JE UMENIE VIDIEŤ

            O svätom Pavlovi z Kríža, zakladateľovi rádu pasionistov, sa hovorilo, ako sa raz ponáhľal. Kráčal úplne obyčajnou cestou, kde kvitlo len pár všedných kvetiniek a po krajoch rástlo niekoľko mladých briezok a šípkových kríkov, a on v obave, aby nad vnímaním toľkej krásy neupadol do extázy, zvolal: „Prosím vás, nádherné Božie stvorenia, nezdržujte ma, dnes sa veľmi ponáhľam...“
            Keď som o tejto epizódke počul, veľmi som zatúžil spomaliť svoje tempo a aspoň trochu takto vnímať svet. Denne prosím Boha: „Pane, daj, aby som videl!“ Vyslovujem tieto slová a predstavujem si, ako ich voláme spolu so slepým Bartimejom z evanjeliového príbehu..
            Prosím o takú Božiu blízkosť, pri ktorej nejde o vymodlenie si niečoho. O Božiu blízkosť, pri ktorej ide o úplne novú skúsenosť so sebou samým, s novotou môjho chcenia, poznanie, kým všetkým som a veľkú chuť byť tým, kým som, a rozbehnúť sa za tým.
            Čítal som, že aj zametanie podlahy dokázalo uviesť mystikov do extázy. Nie preto, že by zametanie prestali vnímať, ale práve preto, lebo ho vnímať začali.
            Aj v najobyčajnejších konaniach sa môžeme učiť vydať sa Bohu. Inak strácame.

(spracované podľa zdroja: Marek Orko Vácha, Karel Satoria – Život je sacra zajímavej)